Tekovské múzeum v Leviciach

Z HISTÓRIE LEVICKÉHO HRADU

  

Vznik kamenného hradu v Leviciach na konci 13. až začiatku 14. storočia býva spájaný so zánikom drevozemného hradu v Starom Tekove, po ktorom prebral obrannú úlohu a stal sa i novým župným sídlom Tekova. Najstaršiu časť hradu tvorí jednotraktový palác horného hradu, ktorý prirodzene kopíruje skalný výbežok, na ktorom stojí. Bol postavený na andezitovom brale obklopenom neprístupným močaristým terénom. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1318, keď hrad vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. V rokoch 1388 – 1553 bol hrad v majetku rodu Levických. V tomto období bol vystavaný nový dvoj- alebo trojpodlažný palác obdĺžnikového pôdorysu, ktorý dnes nazývame stredný hrad. Rozsiahle stavebné úpravy hradu vyvolalo narastajúce turecké nebezpečenstvo, ktoré radíme do renesančnej etapy prestavby hradu v 16. a v prvej polovice 17. storočia. Z južnej strany bolo nádvorie prístupné bránou s dodnes zachovaným vstupným portálom a padacím mostom. Neskôr k nej zo západu pristavali palácovú stavbu tzv. Dobóovský kaštieľ. Postavený bol v období, keď majiteľom hradu bol protiturecký bojovník Štefan Dobó. Podľa dodnes zachovaného latinského nápisu nad vstupnou bránou bola stavba dokončená v roku 1571. Aj napriek rozsiahlym stavebným úpravám sa však hrad Turkom neubránil. Hradná posádka kapitulovala pred značnou presilou už 2. novembra 1663. Levice sa tak na necelý rok stávajú súčasťou Osmanskej ríše. Definitívnu porážku Turkom zasadilo cisárske vojsko pod vedením Louisa Rattuita de Souchés v bitke pri Leviciach 19. júla 1664. Nebývalý rozvoj mesta Levice po odchode Turkov bol však zastavený už začiatkom 18. storočia, kedy sa Levice dostávajú do víru bojov protihabsburského povstania vedeného Františkom II. Rákocim. Tieto udalosti spečatili osud Levického hradu ako vojenskej pevnosti. Hrad v majetku Esterháziovcov bol už v roku 1703 obsadený kurucmi. V roku 1709 ustupujúce kurucké vojsko hrad zničilo. Pevnosť bola podpálená, pracháreň vyhodili do vzduchu, zasypali hradnú studňu i vodné priekopy. Zo strategicky dôležitého miesta sa postupne v priebehu 18. a 19. storočia stáva ruina, ktorá už nikdy viac nebola obnovená. Zariadenie hradu a život ľudí, ktorí ho obývali nám aspoň čiastočne približujú nálezy z archeologických výskumov. Prvý výskum sa uskutočnil v rokoch 1970 – 1972 pod vedením Zoltána Drenka. Výskum sa sústredil najmä na odkrývanie interiéru západného paláca. Bolo objavených 41 mincí, úlomky kachlíc a rôzne druhy keramík. Medzi kovovými predmetmi sú najzaujímavejšie putá na ruky nájdené v priestore bývalého väzenia a tzv. nášľapný ježko. Ďalší archeologický výskum sa uskutočnil v roku 1983 pod vedením Margaréty Pölhös, archeologičky múzea. Ten sa zameral najmä na odkrývanie stredného hradu. Počas výskumu sa našiel rôznorodý materiál. Bola objavená iba jedna minca, 13 kusov hlinených fajok, dve delové gule i železná ostroha. K najkrajším nálezom patria kachlice. Ide najmä o kachlice s postavou rytiera, svätá Barbora a štítovú kachlicu s postavou leva stojaceho na zadných nohách na hlave s korunou. Ten sa stal vzorom pre súčasné logo múzea. V priebehu 20. storočia bol chátrajúci hradný areál využívaný rôznymi inštitúciami a na rôzne účely a podľa toho sa menila i jeho podoba. Významnejšiu pozornosť hradu venovala až rodina Schoellerovcov, ktorá ho vlastnila od roku 1867 až do konca druhej svetovej vojny. Samotní majitelia hradu sídlili v honosnom kaštieli, ktorý stál v dnešnom mestskom parku. Niektoré priestory však využívali ich zamestnanci na obytné a hospodárske účely, napríklad ako skládku dreva, dielne či záhradky. V 30. rokoch 20. storočia táto bohatá rodina financovala aj čiastočnú rekonštrukciu hradu a úpravu jeho okolia. Schoellerovci dali uprostred tohto krízového obdobia postaviť aj nadstavbu stredovekej obrannej veže tzv. rotundu. V roku 1958 sa hradný areál stáva sídlom múzea. Novozískané priestory boli síce väčšie, ale bola nutná ich rekonštrukcia. Predtým v nich boli sklady ovsa pre erárne kone a počasie i škodcovia dali budovám riadne zabrať. Jednotlivé budovy hradného areálu postupne prechádzali pod správu múzea. Už v priebehu 60. rokov sa čiastočne rekonštruovala západná bašta tzv. mešita, kde boli sprístupnené i nové expozície múzea. Niektoré priestory boli však naďalej využívané aj ako súkromné byty. V hradnom areáli sídlila napríklad Základná hudobná škola, Materská škola alebo Okresná pamiatková správa Levice. V rokoch 1967 – 1990 bol v Dobóovskom kaštieli umiestnený Domov mládeže dnešnej Obchodnej akadémie v Leviciach. Žiaľ, necitlivé stavebné zásahy do interiéru zanechali stopy na tejto renesančnej pamiatke. V priestore južnej bašty stála viacúčelová budova, v ktorej v rokoch 1964 – 1981 sídlila aj Tekovská hvezdáreň. V roku 1971 tu bola vybudovaná aj pozorovateľňa s odsuvnou strechou. Avšak kvôli poškodenej statike bola táto budova asanovaná a dnes v priestore južnej bašty stojí amfiteáter. Ten bol postavený v rokoch 2005 – 2006. Je dejiskom rôznych koncertov a divadelných predstavení.

V 80. rokoch sa začalo s rekonštrukciou centrálnej budovy múzea tzv. Kapitánskej budovy a k nej pripojenej tzv. západnej bašty. Rekonštrukcia prebiehala v rokoch 1982 – 1998 a v roku 2001 tu bola sprístupnená prvá časť stálej expozície. Dnes v týchto budovách sídli už rozšírená stála expozícia, Galéria Jozefa Nécseyho, výstavná miestnosť, riaditeľstvo, depozitáre, kancelárie pracovníkov a koncertná sála. Tá je dejiskom bábkových a divadelných predstavení, rôznych konferencií a odborných seminárov. V Dobóovskom kaštieli je pre verejnosť sprístupnená výstavná miestnosť a tiež kultúrno-výchovná miestnosť, využívaná najmä počas podujatí organizovaných múzeom. V ostatných častiach renesančného kaštieľa sa nachádzajú depozitáre, kultúrno-výchovná miestnosť a konzervátorské dielne.

Mgr. Nikola Mihálová

Z HISTÓRIE TEKOVSKÉHO MÚZEA V LEVICIACH


Snahy o založenie múzea v Leviciach sa objavujú už koncom 19. storočia. Zriadiť sa malo v priestoroch Dobóovského kaštieľa na Levickom hrade, ktoré by na tento účel dali k dispozícii majitelia hradu rodina Schoellerovcov. Avšak Levičanom sa nepodarilo nazhromaždiť dostatočné množstvo starožitností a tieto plány sa nerealizovali. Myšlienka založiť v Leviciach múzeum opäť ožila až v roku 1927, keď Jozef Nécsey daroval mestu rozsiahlu a bohatú zbierku vytvorenú tromi generáciami členov rodiny Nécsey. Tým boli položené základy pre vznik Mestského múzea, na ktorého činnosť dnes nadväzuje Tekovské múzeum v Leviciach. Jozef Nécsey pôsobil vo Vrábľoch ako poštmajster a tu v rodinnom sídle ako milovník histórie, umenia a amatérsky archeológ zhromaždil bohatú a rôznorodú zbierku. Na sklonku svojho života nemal pokračovateľa, a preto ju odkázal mestu Levice. Zbierka sa do Levíc dostala v dvoch transportoch 28. júna až 2. augusta 1927 a 4. až 6. novembra v roku 1928. Obsahovala archeologický materiál, nábytok, obrazy, zbrane, národopisné a umelecké predmety. Bohatá knižnica zahŕňala viac ako 1500 kníh. Po prevoze boli predmety postupne roztriedené a provizórne nainštalované v spoločných priestoroch mestskej knižnice na druhom poschodí levickej radnice. Táto inštalácia bola pomenovaná Nécseyho izba. Prvým správcom múzea sa stal učiteľ na dôchodku, známa levická osobnosť, Eugen Kriek. Následne v priebehu 30. rokov začínajú do múzea pribúdať ďalšie predmety, ktoré darovali významné levické rodiny i samotný Kriek. Eugen Kriek si viedol evidenciu o darcoch a prijatých predmetoch, vo svojom denníku od 1927 do roku 1939 zaznamenal až 250 darcov. K tým známejším patrili levické rodiny: Roxer, Boleman, Lakner, Jozefcsek, Kürty, Koperniczky, Csorba, Kucsera, Bartos, Hlavács, Grünwald, Reindl, Horatsik alebo Laufer. Smrťou Eugena Krieka v roku 1940 sa uzatvára prvá kapitola dejín levického múzea. Nástupcom Krieka vo funkcii správcu múzea sa stal Kornel Koperniczky, redaktor miestneho týždenníka Bars. V období druhej svetovej vojny múzejná činnosť stagnovala, viaceré vzácne exponáty boli poškodené, zničené alebo odcudzené. Prvým povojnovým riaditeľom bol učiteľ na dôchodku, Pavel Hulják. Vojnou zničenú zbierku roztriedil a opätovne nainštaloval v pôvodných priestoroch múzea na druhom poschodí mestského domu. V roku 1949 bol pod jeho vedením založený vlastivedný krúžok Priatelia múzea. K jeho aktivitám patrilo organizovanie prednášok, vlastivedných výletov a exkurzií. Pavel Hulják sa zaslúžil o zveľadenie najmä archeologickej zbierky múzea. Zúčastnil sa na archeologickom výskume zaniknutého stredovekého sídliska na pôde mesta Levice – Baratka. Pre múzeum sa mu podarilo získať na poschodí mestského domu ďalšie dve miestnosti a rozšíril sa i počet zamestnancov. V roku 1952 sa zmenil názov múzea na Okresné vlastivedné múzeum a začalo sa s inventarizáciou zbierky. Zberná oblasť múzea z pôvodného zamerania na mesto Levice sa rozšírila už na územie celého okresu. Vďaka Huljákovým odborným znalostiam a zanietenosti sa obnovila návštevnosť a zvýšil sa záujem o múzeum. Na jeho počesť a za neoceniteľný prístup od roku 2002 udeľuje Tekovské múzeum v Leviciach pamätnú medailu za rozvoj múzea, ktorá nesie práve jeho meno. V roku 1954 sa múzeum na nasledujúcich päť rokov presťahovalo do priestorov bývalého františkánskeho kláštora. V rokoch 1956 – 58 múzeum viedol stredoškolský profesor prírodných vied, Ján Kováčik. V roku 1958 sa múzeum opätovne sťahuje, tentoraz do tzv. Kapitánskej budovy v areáli Levického hradu, kde sídli do dnes. Od roku 1959 funkciu riaditeľa dlhých dvadsaťtri rokov zastával Ján Beňuch. V roku 1960 inštitúcia mení názov, z Okresného vlastivedného múzea na Tekovské múzeum v Leviciach. V priebehu 60. a 70. rokov sa z múzea stáva odborná, vedecká a kultúrno-výchovná inštitúcia. Z pôvodných štyroch počet pracovníkov narástol na sedemnásť. V rokoch 1983 – 84 múzeum viedol Pavol Behula, jeho nástupcom bol v roku 1985 Karol Sándor. V tomto období sa začalo s rekonštrukciou hlavnej budovy, expozície sa demontovali a zbierky boli presťahované opäť do priestorov barokového kláštora a následne do budovy bývalej školy v Hornej Seči. V roku 1990 do funkcie riaditeľa nastupuje PhDr. Ján Dano. Múzeum v tomto období prešlo pod zriaďovateľskú pôsobnosť Ministerstva kultúry. V rokoch 1995 – 99 na čele múzea bola PhDr. Katarína Gellenová. V roku 1996 múzeum stratilo právnu subjektivitu a ako špecializovaný odborný útvar stáva sa súčasťou Tekovského kultúrneho centra v Leviciach až do roku 1999, kedy sa dostalo pod zriaďovateľskú pôsobnosť Krajského úradu v Nitre. Na necelé tri mesiace sa riaditeľom stal Peter Turay. Od roku 1999 až do roku 2020 múzeum viedol PhDr. Ján Dano. Dokončila sa rekonštrukcia Kapitánskej budovy a vybudovala sa stála expozícia pozostávajúca zo siedmych častí. Vznikli tri nové výstavné priestory a nové depozitáre pre uloženie zbierok. Zrekonštruovali sa kancelárie pracovníkov i konzervátorské pracovisko. V priestore juhozápadnej bašty sa vybudoval amfiteáter. Od roku 2002 múzeum spadá pod nového zriaďovateľa – Nitriansky samosprávny kraj. V roku 2020 sa na riaditeľskej pozície vystriedali PhDr. Roman Hradecký a Judita Magnová. Súčasnou riaditeľkou je Mgr. Henrieta Baliová, PhD. V súčasnosti okrem správy areálu Levického hradu, pod Tekovské múzeum v Leviciach patria aj dve vysunuté expozície, a to Vodný mlyn v Bohuniciach a Skalné obydlia v Brhlovciach.

 Mgr. Nikola Mihálová